Obsah knihy: Zajko, ktorý chce zaspať
Zajko, ktorý chce zaspať je jedinečná rozprávka na dobrú noc. Je výnimočná tým, že využíva overené psychologické techniky, ktorých cieľom je pomôcť dieťaťu uvoľniť sa, rýchlejšie zaspať a pokojne spávať. Rozprávka obsahuje sugescie, ktoré pôsobia na nevedomie dieťaťa a privolávajú spánok. Knihu možno využiť pri uspávaní počas dňa aj večer.
V príbehu budete sledovať zajka Buntoša, ktorý je veľmi unavený, ale nemôže zaspať. Preto sa spolu s mamou zajačicou vyberie požiadať o pomoc strýka Zívajka. Cestou stretávajú dobrého slimáčika Spáčika a múdru sovu Ťažkoviečku. Od oboch dostane Tomáš dobré rady, ako čo najrýchlejšie zaspať. Hoci je čoraz ospalejší, putuje ďalej. Strýko Zívajko potrie Buntoša zázračnou spánkovou tinktúrou. Buntoš sa ledva stihne vrátiť domov, hneď zaspí tým najtvrdším spánkom až do rána.
Preložila Svetlana Žuchová.
Túto knižku si môžete kúpiť napríklad: TU
Recenzia od čitateľky
Ak ste rodičmi malých detí, budete mi rozumieť. Celý boží deň sa ich snažíte unaviť s nádejou, že si večer ľahnú do postele a zaspia. Deti však majú iný názor. Sotva odbije ôsma hodina, vojde do nich sto čertov.
Vtedy zvyčajne ukončíte sebaovládací program a použijete rodičovskú, uhm, autoritu. Zrúknete zúfalé „okamžite do postele!“ dúfajúc, že to pomôže.
Keď ešte o desiatej počuť z izby výkriky (mamii, treba mi cikaať), začnete uvažovať o tom, kde máte odložený diazepam.
Neviem, či aj 37-ročný Carl-Johan Forssén Ehrlin mal niekedy podobnú skúsenosť. Muži totiž bývajú mimoriadne tvoriví, ak ide o uľahčenie práce. Ani on preto neváhal a vymyslel fintu, ktorá má niečo do seba. Napísal pre deti (aj keď vlastne skôr pre rodičov) ilustrovanú knižku Zajko, ktorý chce zaspať.
Pche, poviete si zrejme. Čítanie knižiek funguje tak akurát na puberťákov v škole, keď driemu nad učebnicami. Švéd Carl-Johan Forssén Ehrlin však nie nadarmo vyštudoval psychológiu a na písanie išiel vedecky.
Len si spomeňte na situáciu, pri ktorej ste videli kohosi zívať. Však ste otvárali ústa s ním? Preto sú v príbehu o zajkovi Buntošovi zakomponované pokyny pre čítajúceho, aby v nejakom úseku rozprávky zazíval. Napríklad už pri vyslovovaní zajkovho mena treba vravieť Bhúúúnthóóóš. Skúste to. Neviem ako u vás, ale mňaahaaa… prepáčte… mňa to zase dostalo. Asi už teraz chápete dôvod, pre ktorý kniha začína takto:
„Pozor! Nikdy nečítajte túto knihu nahlas v blízkosti niekoho, kto riadi akýkoľvek dopravný prostriedok! Hoci čítanie tejto knihy nie je nebezpečné, autor ani vydavateľ nenesú zodpovednosť za jeho dôsledky.“
Text nie je dlhý, zapĺňa necelú tridsiatku strán. Čítať ho treba celý, hoci už dieťa spí (ibaže by ste zaspali nad knižkou aj vy). Okrem spomenutého zívania sú niektoré časti viet vyznačené hrubým písmom – tie treba hlasom zdôrazniť. Naopak, kurzíva znamená, že ich čítate pomalým a pokojným tempom. Čítač by sa mal na naznačených miestach prihovárať dieťaťu vlastným menom, takže ho vtiahne priamo do deja ku strýkovi Zívajkovi, slimáčikovi Spáčikovi a sove Ťažkoviečke.
Ilustrácie Iriny Maununenovej sú jednoduché, akoby ich nakreslili samotné deti. Mne sa veľmi nepáčia, ale podľa pokynov autora by ste ich deťom aj tak ukazovať nemali, pretože ich chcete uspať. A že sa to asi mnohým rodičom podarilo, o tom svedčí prvé miesto v rebríčku predajnosti na Amazone, ktoré raz-dva po vydaní získala jej anglická verzia (je ale tiež celkom možné, že to bol len prejav zúfalstva nevyspatých rodičov).
A teraz prepáčte, idem si dať šlofíka.
Recenzovala: Adriana Jurášková
http://markovicova.blog.sme.sk/c/390363/kniha-pri-ktorej-ste-radi-ze-zaspite.html
