Tehla je najznámejším stavebným materiálom, ktorý je známy skoro ako ľudstvo samo.
Trvalo tisíce rokov, kým sa výroba pálenej tehly dostala na súčasnú úroveň. Počas posledných sto rokov pritom zaznamenala obrovský vývoj. Tehly vyrobené pred sto rokmi by už nezodpovedali súčasným požiadavkám na stavby, akými sú nízkoenergetické domy. Poďme sa spoločne vydať po stopách histórie tehly a pozrime sa, kde bola výroba pred stovkami rokov a kde je dnes.
Najstaršie tehly sú staré 10 tisíc rokov
Bez tehál by nevznikli skoro žiadne významné stavby, ktorých pozostatky nachádzame aj dnes. Dôkazom starobylosti tehly ako stavebného materiálu sú nálezy pochádzajúce z obdobia okolo roku 8000 pred Kristom. Boli nájdené na brehoch rieky Jordán a dnešným tehlám sa príliš nepodobali. Mali tvar bochníka chleba a boli dlhé približne 26 cm. Tieto tehly boli vyrobené z blata a vody, vysúšali sa teplom slnku a na stavbe sa používali po vytvrdnutí. Vtedajší stavitelia používali aj „maltu“ na spájanie tehál, ktorú si vyrobili z blata.
V období Babylonu vzniklo mnoho pozoruhodných stavieb
Počas nasledujúcich tisíc rokov sa výroba tehly ako stavebného materiálu postupne zdokonaľovala. Z ručného miesenia sa postupne začali tvarovať pomocou drevených foriem a v období Mezopotámie sa už začali objavovať aj prvé pálené tehly. Veľký rozvoj tehliarstva nastal okolo roku 600 pred naším letopočtom v Babylone za vlády kráľa Nebuchadnezzara II.
V tom čase sa začali hojne využívať ručne tvarované tehly, ktoré sa sušili, vypaľovali a následne glazovali. Skladali sa k sebe a prekladali drevenými doskami i palmovými listami, ktoré slúžili namiesto malty.
Najväčší rozvoj tehliarstva prebehol v období stredoveku
Presuňme sa o niekoľko storočí dopredu. Obrovský rozvoj tehliarskeho remesla prebehol v dobe stredoveku. V období medzi 15. až 16. storočím už existovali lisovacie stoly, ktoré celú výrobu uľahčovali. Tehly sa potom sušili na zemi vystlanej slamou.
Z dochovaných materiálov je známe, že sa tehly sušili až 4 týždne a až potom sa vypaľovali. V období stredoveku boli bežne používané pece s pevnou podlahou. Na tú sa tehly naukladali a v spodnej časti sa rozložil oheň. Prikladalo sa drevom.
O niekoľko sto rokov neskôr už bola výroba bežných obdĺžnikových tehál nedostatočná. Kvôli zdobeným stavbám vyvstala potreba vyrábať aj zdobené tehly. Od 17. storočia sa tak rozširovala potreba zdobeného tehliarstva, keď remeselníci vyrezávali tehly rôznych tvarov. Začali sa objavovať rôzne zakrivené výklenky či vyrezávané postavy. V určitej dobe tak bolo tehliarstvo prepojené so sochárskym remeslom. Keď sa zdobená tehla vytiahla z pece, starostlivo sa leštila a obrusovala do požadovaných rozmerov a tvarov.
S vývojom nových pecí sa technológia napaľovania zlepšovala
Proces výroby, skladba materiálu aj technologické postupy sa v priebehu nasledujúcich rokov neustále vylepšovali. Tehliari si však stále viac uvedomovali dôležitosť zdokonalenia vypaľovacích pecí, ktoré majú na kvalitu výsledného produktu zásadný význam.
V 19. storočí sa začali objavovať patenty na nové druhy pecí. Na vypaľovanie tehál sa začala používať kruhová pec, v ktorej horúci vzduch prúdil rovnomerne a tehly tak boli vypálené aj z hornej strany. V roku 1850 bola vyvinutá vtedy moderná Hoffmanova pec, ktorá bola navrhnutá na nepretržitú prevádzku 24 hodín denne.
Od ručnej výroby k automatizácii
Zatiaľ čo na začiatku 20. storočia sa tehly stále vyrábali po celej Európe ručne, ku koncu storočia bolo tehliarstvo už v znamení automatizácie výroby. Ťažká technika sa používala pri ťažení ílu, moderné boli lisovacie stroje, kruhové pece boli nahradené tunelovými. Tie umožňujú zvýšenie objemu výroby. Tuhé palivá boli nahradené plynom.
Viac informácií tu: https://www.chytre-bydleni.cz/
Zdroj: https://bit.ly/3JLltYC
Foto: depositphotos
