Athos určite nepatrí medzi typické turistické miesta. Tento polostrov so svojou Svätou horou má stále svoje špecifiká a stále ho obstiera istý závoj tajomna. Ide o malú mníšsku republiku s dlhou históriou, ktorá je síce od čias balkánskych vojen súčasťou Grécka, avšak stále má autonómny status.
Athos v istom zmysle pripomína Tibet – je to zle prístupné a odľahlé miesto v horách, ktorého obyvatelia sa venujú hlavne duchovnu. Že podobnosť nie je úplne scestná ukazuje aj fakt, že tunajšia koncentrácia mníchov je druhá najväčšia na svete, hneď po spomínanom Tibete. Žije ich tu niečo cez dve tisícky. Tunajší mnísi však samozrejme nevyznávajú budhizmus, ale pravoslávia.
Čo by to ale bolo za mníšsky štát, keď by si sem mohol jazdiť kto chcel a rušiť obyvateľov v modlitbách a meditáciách. Kdeže. Dostanete sa sem iba loďou a na vstup je potrebné získať povolenia (Diamonitirion), ktorých sa vydáva len obmedzené množstvo (maximálne 10 denne) a navyše platí len 4 dni. Ďalej pobudnúť nemôžete. A aby bolo jasno, o povolenie je nutné požiadať radšej niekoľko mesiacov dopredu.
Ešte treba dodať, že všetci rehoľníci na Athose sú muži. A aby neboli pri svojej bohuľubnej činnosti rozptyľovaní a nenapadali ich nevhodné myšlienky, rovnako tak aj návštevníci môžu byť iba muži. Feministkám sa to možno páčiť nebude, ale je to tak už od roku 1045. Zákaz sa vzťahuje nielen na človeka, ale dokonca aj na zvieratá. Výnimkou je hydina, pretože mnísi potrebujú vajcia kvôli bielku, používanému vo farbive na ikony. Európsky parlament síce na Grécko niekoľkokrát naliehal, aby túto podmienku zmenilo, avšak Gréci na prastarej tradícii nehodlajú nič meniť. Hoci, v posledných rokoch predsa len došlo k jednej zmene – ženám bol na Athos povolený vstup, avšak len a výhradne do budovy kláštora Zygos, kde je múzeum a ktorý je od oficiálnej hranice Svätej hory vzdialený 40 metrov – teda je vlastne už mimo.
No a tak neostáva návštevníčkam Grécka nič iné, ako zostať na hoteli, mino ostrova a čítať si knižky, popripade skladať tangram a muži sa zatiať môžu špacírovať po ostrove.
Keď už sa na Athos dostanete, samozrejme nečakajte žiadne „výdobytky“ konzumnej civilizácie. Pokiaľ sa bez nich nezaobídete, nejazdite sem. Athos je určený tým, ktorí sa chcú túlať pešo, s batohom na chrbte, bez televízie, nákupných centier, politických debát a bodového systému. Nocľah a jedlo je možné dohovoriť u mníchov v niektorom z kláštorov, návštevník však musí dodržiavať program kláštora a nenarušovať jeho činnosť. Ak sa spýtate človeka, ktorý má hostí na starosti, možno, že vás aj kláštorom prevedie, alebo dokonca ukáže nejakú zázračnú ikonu či relikviu.
Cesta na Athos skrátka nie je pre každého. Povolenie a vstupné procedúry napokon bezpečne odfiltrujú väčšinu masových turistov-konzumentov. Zostanú tak len tí, ktorí sa sem naozaj chcú pozrieť. Tí prvý menovaní môžu Svätú horu uvidieť aspoň z mora. Pri pobyte v niektorom klasickom letovisku na Chalkidiki je totiž možné prejsť sa okolo mníšskeho štátu výletnou loďou. Nie je to samozrejme to isté ako pobyt, ale aj tak možno budú mať mnohí o čom premýšľať.
Zdroj: https://recko.svetadily.cz/
Viacej informácií: https://bit.ly/3KinA7q
