Architekt Ricardo Bofill zmenil starú rozpadnutú cementáreň na svoj domov. Ak by ste čakali, že toto atypické bydlisko bude už na pohľad odpudivé, budete sa čudovať. Ricardo Bofill videl prvýkrát továreň pri Barcelone ešte v roku 1973 a už vtedy videl v obrovských betónových priestoroch potenciál. Až o 45 rokov však spustil do realizácie svojho zámeru. Renovácia fabriky je stále nedokončená a Ricardo ju považuje za svoj životný projekt. Už teraz však niektoré priestory pripomínajú rozprávkový palác. Priemyselné komíny obopína zeleň a už z diaľky vidieť luxusný interiér.
Továreň z čias mohutnej industrializácie z prvej svetovej vojny sa nachádza na okraji Barcelony a po zatvorení sa o ňu nikto nestaral. Keď ju Ricardo Bofill, so svojím tímom, kúpil, bolo potrebné množstvo rozsiahlych demolácií a rekonštrukcií. Po rokoch stavebných úprav sa architekt rozhodol takmer celý exteriér pokryť vegetáciou, a interiér zariadiť ako moderné obytné a pracovné priestory.
Bývalá cementáreň je skrátka výtvorom par excellence, „uvádza Bofill na svojim oficiálnych stránkach. Každá miestnosť je navrhnutá pre svoj špeciálny účel a dve rovnaké by ste v dome nenašli. „Mám pocit, že žijem vo svojom vlastnom, uzavretom vesmíre, ktorý ma chráni pred okolitým svetom,“ uvádza Bofill. „Môj život tam plynie v nepretržitom slede práce a odpočinku, nepotrebujem ich oddeľovať.“ Miest na relaxáciu je vonku aj vnútri nepreberné množstvo. „V prízemí sa nachádza kuchyňa spojená s jedálňou, ktorá slúži rodine ako miesto na stretávanie a zdieľanie.“ Dôležitou súčasťou sú aj pracovné priestory, Bofillův tím využíva časť ako štúdio.
Industriálny komíny, ktoré kedysi do ovzdušia vypúšťali jedovaté výpary, teraz pokrýva všadeprítomná zeleň. To je len jeden z príkladov nádhernej transformácie, ktorá vzišla z kreatívne mysle. Exteriér je z väčšiny pokrytý trávou, ale nájdeme tu aj eukalypty, palmy, a olivovníky. To dáva budove nádych tajomstva a romantiky, čo ju robí jedinečnou a neopakovateľnou. Zaujímavosťou je i to, že v rámci obydlia sa netvorí žiaden prach a tak nieje na udržanie čistoty potrebný priemyselný vysávač.
La fábrica sa neustále vyvíja, čo vidí Bofill ako analógiu k svojmu vlastnému životu a novým víziám do budúcnosti. Postupom času na nej bude čo meniť, čo je súčasťou jej kúzla. Koniec koncov, každý priestor sa môže stať niečím magickým, ak je architekt dostatočne kreatívny.
